Legislatíva  Aktuality

PRÁVNA POVAHA AKCEPTAČNÉHO LISTUShare

PRÁVNA POVAHA AKCEPTAČNÉHO LISTU
 
 
Z judikatúry Najvyššieho súdu SR
Rozh. č. 3M Cdo 14/2010
 
V praxi sa neraz stretávame s tým, že uchádzač o zamestnanie, ktorý vo výberovom konaní uspel požaduje od budúceho zamestnávateľa vystavenie tzv. akceptačného listu.
Otázku právnej povahy a záväznosti takéhoto úkonu   riešil najvyšší súd SR v popisovanom rozhodnutí.
 
V danej veci zamestnávateľ skončil pracovný pomer so zamestnancom z dôvodu zrušenia jeho pracovného miesta.  Zamestnancovi neponúkol inú vhodnú prácu, tvrdiac, že žiadnu nemal. Zamestnanec podal  na súd žalobu o určenie neplatnosti z dôvodu, že si zamestnávateľ nesplnil  ponukovú povinnosť, pretože v čase doručenia výpovede bolo u zamestnávateľa pracovné miesto. Zamestnávateľ sa bránil, že uvedené pracovné miesto bolo v tom čase už obsadené, nakoľko úspešnému uchádzačovi o zamestnanie na toto miesto vydal akceptačný list.
 
V odôvodnení svojho rozhodnutia NS SR okrem iného uviedol:  Akceptačný list  nie je v Zákonníku práce osobitne upravený a nemá charakter právne záväzného úkonu, ide len o morálny záväzok  zamestnávateľa  prijať do pracovného pomeru  potenciálneho zamestnanca.  Akceptačný list by bolo možné považovať za pracovnú zmluvu  len za splnenia podmienky, že bude obsahovať všetky podstatné náležitosti pracovnej zmluvy.
Akceptačný list iba deklaruje  zámer  (úmysel) potenciálneho zamestnávateľa  existujúci ku dňu  vyhotovenia akceptačného listu  založiť  v budúcnosti  pracovný pomer s potenciálnym zamestnancom, akceptačný list ale ešte nie je pracovnou zmluvou.
 Ak určité pracovné miesto, ku dňu dania výpovede zamestnancovi nie je obsadené na základe pracovnej zmluvy, zostáva voľným pracovným miestom, na ktorom môže zamestnávateľ zamestnanca zamestnať,  aj v prípade, ak zamestnávateľ  už pred uvedeným dňom vo vzťahu k tomuto pracovnému miestu  písomne v akceptačnom liste  potvrdil niektorému uchádzačovi  o zamestnanie zámer obsadiť s ním v budúcnosti  predmetné pracovné miesto.
K uvedenému záveru dospel NS SR aj na základe toho, že v pracovnoprávnych vzťahoch je prípustnosť atypických zmluvných foriem vylúčená. Platí tu princíp tzv. numerus clausus zmluvných typov, ktorá súčasne vyjadruje zákaz iného správania ako predpokladá  pracovnoprávny norma. V dôsledku toho sa aj sloboda určenia obsahu  pracovnej zmluvy zmluvnými stranami limituje kogentnými ustanoveniami  pracovnoprávnych predpisov.
 
Spracovala: JUDr. Monika Benedeková
 
26.9.2011