Kríza ako príležitosť

Stav, v akom sa momentálne nachádza Slovensko, nemožno označiť iným slovom ako chaos. V čase, keď stále čelíme pandémii a každý deň stále zomierajú desiatky ľudí, zatiaľ čo vláda rieši svoje vlastné spory a osobné animozity, si luxus nečinnosti nemôžeme dovoliť. Nestabilita a nedôvera ľudí v štát a jeho orgány azda ešte nikdy nedosahovala súčasné gigantické rozmery. Ľudia sú ochromení strachom o zdravie svoje a svojich blízkych, ale tiež o budúcnosť, a mnohí už aj o svoju holú existenciu.  Život sa totiž nezastavil.  Účty, hypotéky a ďalšie náklady na svoju existenciu totiž človek platiť musí. Aj keď tisíce občanov požiadali o  odklad splátok úverov, odklad neznamená anulovanie dlhu, a tak  sa suma záväzkov kumuluje a pre mnohých sa stáva nočnou morou. Celková pomoc štátu, adresovaná najviac postihnutým odvetviam, najmä živnostníkom, ale aj občanom a zamestnancom, nie je dostatočná na pokrytie výpadkov príjmov. Zamestnanci v dileme práca alebo karanténa volia často skôr prácu, pretože z nemocenského nedokážu zabezpečiť financovanie rodinných výdavkov. Vláda síce prisľúbila zmenu, ktorá bude znamenať pandemické nemocenské vo výške 100% čistého príjmu zamestnanca, ale demisia ministra práce schválenie novely zákona oddialila. A napokon, pomoc nedosahuje sľúbených 100%.

Vo všetkom tomto marazme zamestnanci naďalej pracujú, podávajú výkony-  hoc aj v respirátoroch, v ktorých udýchať čo aj minimálnu fyzickú záťaž je pre niektorých nadľudský výkon. Pracujú, pretože musia. Pretože sú živitelia rodín. Pretože bez zamestnancov by sa život zastavil. Fabriky by stíchli.

Práve teraz by si zamestnávatelia mali, ešte viac ako inokedy, uvedomiť hodnotu svojich ľudí, svojich zamestnancov.  A svojej hodnoty by si mali byť vedomí aj zamestnanci. Práve ťažké časy a krízy totiž v sebe ukrývajú aj príležitosť. Príležitosť k zmene, k rastu. Práve ťažké časy sú tým obdobím, kedy sa musíme zomknúť aj my odborári a zamestnanci. Menej „hejtu“ na sociálnych sieťach, viac spolupatričnosti, spolupráce a aj odvahy. Aspoň takej, ako preukázali zamestnanci Amazonu v Alabame, ktorí sa pokúsili aj počas pandémie zmobilizovať a organizovať sa v odboroch, a to aj napriek veľkej nevôli zamestnávateľa, ktorý sa často a rád hrdí označením “union free” (bez odborov).   Ani pandémia nemôže legitimizovať znižovanie kvality pracovného prostredia, zhoršovanie pracovných podmienok zamestnancov a prenášanie celého bremena jej dôsledkov na plecia pracujúcich. Dôkazom toho sú aj nové formy štrajkov, ktoré organizujú aj počas pandémie kolegovia v Rakúsku, Belgicku či Nemecku. Blokácia ciest autami alebo – ako  oni hovoria- „car parade” alebo štrajk zamestnancov na „home office”, teda pracujúcich z domu, počas ktorého sa zúčastňujú koncertu, fitnesu či prednášky o zdraví. Aj to sú zmeny, ktoré priniesla pandémia. Belgickí odborári naplánovali zasa sériu štrajkov a solidárnych akcií ako reakciu na odmietnutie zamestnávateľského zväzu zvýšiť mzdy zamestnancov.

Je pravdou, že niektoré odvetvia v dôsledku pandémie trpia, sú však aj také ktorým sa darí dobre, a teda nie je dôvod, aby sa ukracovali nároky týchto zamestnancov.

Priznám sa, že túto vysokú mieru akcieschopnosti a angažovanosti zamestnancov, ale aj občanov,  našim kolegom v Nemecku, Rakúsku, Belgicku a v ďalších krajinách tak trochu závidím.

Výrok, že zamestnanec, ktorý nepozná svoje práva, nepozná ani svoju hodnotu, je možno pre niektorých klišé či floskula. Ja s ním však na 100% rezonujem.

Držte sa priatelia!