Výplata cestovných náhrad

Poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení pri pracovných cestách upravuje Zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. V zmysle tohto zákona zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov, náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, stravné, náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov a náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu.

Zároveň však zákon o cestovných náhradách nestanovuje akým konkrétnym spôsobom musí zamestnávateľ poskytovať náhrady zamestnancom pri tuzemských pracovných cestách. Zamestnávateľ má teda možnosť poskytnúť náhrady priamo, prostredníctvom svojej pokladne alebo môže využiť možnosť a poskytovať aj na účet zamestnanca.

Bližšie je však zákonom o cestovných náhradách upravený spôsob poskytovania preddavkov na náhrady pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu. V zmysle § 36 zákona o cestovných náhradách je zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok na náhrady podľa zákona o cestovných náhradách do sumy predpokladaných náhrad pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu a pri vyslaní do štátu Európskej únie. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady iba na žiadosť zamestnanca.

Preddavok pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu a pri vyslaní do štátu Európskej únie alebo jeho časť môže zamestnávateľ po dohode so zamestnancom poskytnúťaj formou cestovného šeku, zapožičaním platobnej bankovej karty zamestnávateľa alebo medzinárodnej platobnej bankovej karty zamestnávateľa alebo prevodom na účet zamestnanca vedený v banke alebo pobočke zahraničnej banky v eurách alebo prevodom na účet zamestnanca vedený v banke alebo pobočke zahraničnej banky v cudzej mene.

Pri zahraničných pracovných cestách sa teda poskytuje preddavok podľa vyššie uvedeného a tento preddavok môže zamestnávateľ poskytnúť na účet v banke len ak sa so zamestnancom na tom dohodne.

Problémom pri poskytovaní náhrad môže byť jeho oneskorené vyplácania zo strany zamestnávateľa. Zákon o cestovných náhradách však v § 36 v odseku 8 stanovuje, že zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa zákona o cestovných náhradách a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

Na strane druhej zákon o cestovných náhradách v § 36 odseku 7 stanovuje pre zamestnanca lehotu dokedy má zamestnávateľovi predložiť písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad. Konkrétne zákon uvádza, že zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok. Zároveň sa však uvádza, že v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom môže byť dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená.